Lobing na Slovensku

 

Poväčšine korpulentní, cigary fajčiaci muži, ktorí pri dobrom obede a značkovom víne presviedčajú zákonodarcov o opodstatnenosti svojich alebo nimi zastupovaných záujmov, pričom im vrecká plnia peniazmi. Akokoľvek vzdialená je pravda, profesia lobistov zostáva na Slovensku nepochopená a pre širokú verejnosť sa lobing rovná korupcii.

 

Čo je lobing?

Jednoducho povedané, ide o činnosť jednotlivcov alebo záujmo­vých skupín, ktoré sa usilujú ovplyvniť legislatívny alebo regulačný proces. Za istých predpokladov ide o úplne legálny a dokonca žiaduci prvok demokratického rozhodovania, ktorý podľa právnika Transparency

International Slovensko Pavla Nechalu prispieva ku kvalite zákonov. V komplexnej spoločnosti totiž ľudia, ktorí robia rozhodnutia, často nemajú priamy prístup k informáciám o dopade konkrétneho legislatívneho návrhu na záujmy jednotlivých skupín. Lobuje potom každý, kto sa snaží dosiahnuť, aby výsledný zákon alebo nariadenie zohľadňovali aj jeho uhol pohľadu, i keď častejšie sa za lobistu považuje profesionál, ktorý nehovorí vo svo­jom mene, ale zastupuje záujmy svojich klientov.

   Lobing podľa Americkej ligy lobistov „zahŕňa oveľa viac než len presviedčanie zákonodarcov" - k základným prvkom dobrého lobingu patrí zhromažďovanie informácií o navrhovaných záko­noch a následná príprava dopadových analýz, monitorovanie najnovšieho vývoja či

 spolupráca s partnermi, ktorí obhajujú podob­né záujmy. Milan Ištván - výkonný riaditeľ občianskeho združenia Partnerstvá pre prosperitu je dokonca presvedčený, že základ­nou zásadou lobistu by malo byť, že sa najskôr stretne s oponent­mi, aby poznal ich argumenty.

   Možno povedať, že to, čo väčšina ľudí považuje za lobing, t. j. komunikácia s predstaviteľmi parlamentu alebo vlády, predstavuje len ten najmenší zlomok práce lobistu. Oveľa viac času musí venovať ostatným aspektom prípravy, informovaniu klientov a komunikácii so všetkými zainteresovanými.

 

Vlastnosti úspešného lobistu

 „Najdôležitejšie je mať veľmi dobré komunikačné schopnosti, schopnosť nadväzovať kontakty a pôsobiť na ľudí tak, aby si vás zapamätali  a vedeli, že dokážete poskytnúť potrebné a spoľahlivé informácie a že sa s vašimi názormi politici a predstavitelia inštitúcií môžu stotožniť," myslí si Patrik Zoltvány, konzultant spoločnosti Amrop Jenewein Group pre záležitosti týkajúce sa EU a akreditovaný lobista pri Európskom parlamente.

   Dodáva že, dobrý lobista musí byť aj šikovný psychológ, ktorý vie odhadnúť ľudia na základe toho s nimi komunikovať: „Stretávate sa s ľuďmi, ktorých ste predtým nevideli a nepoznali. Treba vedieť nadviazať prvý kontakt a udržať si ho, pretože ak nezapôsobíte alebo

 urobíte zlý dojem, ten človek sa s vami už nikdy nestretne. Počas prvých 30 sekúnd stretnutia sa, skrátka, musíte vedieť predať," argumentuje Zoltvány s tým, že odborná problematika sa dá naštudovať, ale „tie ľudské predpoklady, tie vám nikto nedá".

   Popri spomínaných komunikačných a, samozrejme, aj analytických schopnostiach stoja za zmienku ešte aspoň ďalšie dva predpoklady úspešného lobistu. Prvým z nich je schopnosť strategicky myslieť a konať. Znamená to, že lobista by mal vždy pamätať na fakt. že hoci

môže rozhodnutia ovplyvňovať, on sám o nich nehlasuje. Rozhodovanie je vyhradené pre zákonodarcu či štátneho úradníka. Preto „ak ste rozumný, nebudete otvorene kritizovať tých, ktorí vám v istých špecifických záležitostiach odporujú - dnešný oponent sa zajtra môže stať

vaším kolegom," tvrdia lobisti z americkej spoločnosti Tom Bolt and Associates. K tomu sa radí schopnosť vnímať protichodné záujmy realisticky. Je nemožné dosiahnuť zakaždým svoje, zato však je možné a neraz žiaduce dosiahnuť kompromisné riešenie s oponentom.

   Konečne, je tu ešte jedna vlastnosť, ktorú možno - ak sa to vôbec dá tak povedať - objaviť u najúspešnejších lobistov. Je to šťastie, schopnosť stretnúť tých správnych ľudí, prezentovať tie správne argumenty v správny čas a správnym spôsobom. Z toho vyplýva, že die predovšetkým o výsledok všetkých osobných a pro­fesionálnych kvalít lobistu, ale nielen o to. Schopnosť mať šťastie je prosto vyjadrením celkovej integrity osobnosti lobistu...

 

 Úskalia lobingu

   Ako každá ľudská činnosť, aj lobing má svoje úskalia. V prvom rade treba pripomenúť, čo už bolo povedané na začiatku, že lobing je v slovenskej verejnosti stále skôr predmetom mýtov, ako všeobecne akceptovanou realitou. Toto je skôr problém pre lobistov, než nebezpečenstvo, do ktorého možno v lobovacorn procese skĺznuť. Negatívny pohľad verejnosti však lobistov, pochopiteľne, frustruje, nehovoriac o tom, že sú aj takí, ktorí by napríklad na úrovni obcí mohli za svoje záujmy lobovať, no nerobia tak, pretože sa domnievajú, že verejných činiteľov možno „uprosiť" iba úplatkom.

   Podľa Zoltványho sa lobing negatívne vníma najmä kvôli politikom. „Všimnite si, že ak sa niektorej politickej strane niečo pri prijímaní zákonov nepáči, vyhlási, že tam išlo o lobing, aj keď ten zákon nemusí byť automaticky zlý," argumentuje Zoltvány a dodáva, že negatívne

vnímanie lobingu tiež súvisí s prebiehajúcimi tendrami a štátnymi zákazkami. Prvým krokom k zlepšeniu celkového imidžu lobingu na Slovensku bude podľa neho prijatie záko­na o lobingu, „ktorý povie, že lobing je legitímnou záležitosťou".

   Takýto zákon by prispel k zlepšeniu reputácie lobingu aj tým, že by ho stransparentnil. Mýty sa totiž najlepšie živia tam, kde je činnosť jednotlivca či skupiny zahalená istým tajomstvom. Ak by však každý mohol vedieť, kto za čo a u koho lobuje, tajomstvo by sa do značnej miery rozplynulo.

S tým potom súvisí aj ďalšie, tentoraz skutočné úskalie lobingu - netransparentnosť, v dôsledku ktorej môže byť pokušenie pomôcť si pri lobovaní korupčnými technikami príliš silné. Slovami programovej riaditeľky Transparency International Slovensko Daniely Zemanovičovej,

„artikulovať záujmy je v poriadku, ale nieje v poriadku, keď sa tak deje za istú odplatu, za istý prospech pre toho, kto stojína strane záujmovej skupiny z verejného sektora". Že v takomto prípade jde o korupciu, zhodujú sa s ňou všetci predstavitelia, ktorí prispeli do tohto článku.

   Netransparentný lobing znamená určitú nevýhodu pre ostatné, možno menej organizované záujmové skupiny. Je sice pekné tvrdiť, že zákonodarca o všetkých možných dopadoch pripravovanej legislativy nevie a ani nemaže vedieť, a tak ho ako lobisti o nich informujeme,

ale isté je, že ho budeme informovať opäť iba zo svojho uhla pohl'adu. My však zase nemusíme alebo možno nechceme vedieť o iných záujmoch. To najmenej, čo potom možno urobiť - opäť slovami Zemanovičovej - pre akési "utrasenie" vplyvu záujmov tak, aby bol výsledkom čo najprijatel'nejší kompromis, je stransparentniť lobing. Jedine tak môže každý vedieť, kedy je čas bránit svoj záujem pred možnosťou, že ho pri rozhodovaní zákonodarca nevezme do úvahy, pretože bol príliš jedno­stranne informovaný zástupcami protichodných záujmových skupín. Preto by lobing mal podliehať aspoň nejakej regulácii.

 

Regulácia lobingu

  Nejde pritom zďaleka o jednoduchú záležitosť. Nemožno napríklad jednoducho preniesť na naše podmienky systém regulácie zaužívaný v USA. V Európe zrejme najďalej v regulácii lobingu zašli inštitúcie Európskej únie, a predsa sa jeden z najznámejších odborníkov na lobing

v EÚ Christian D. de Fouloy vo svojej nedávnej práci zmôže iba na vyhlásenie, že "nastal čas na zavedenie záväzných pravidiel týkajúcich sa zverejňovania informácií o politických aktivitách (záujmových) skupín... alebo prinajmenšom na implementáciu solídneho systému

registrácie lobistov". Lobing v EÚ podl'a neho "zostáva vážne podregulovaný", čo mnohých lobi­stov v Bruseli "povzbudzuje k praktikám, ktoré by boli považované za podvodnícke a neakceptovatel'né vo vačšine európskych hlav­ných miest".

Ide v podstate o problém, ako sa pri snahe stanoviť základné pravidlá lobingu vyhnúť prehnanej byrokratizácii spoločnosti. To je aj názor Jána Hrubalu, riaditel'a Odboru boja proti korupcii Úradu vlády SR, který spolupracuje s ministerstvem spravodlivosti na návrhu zákona

zameraného na reguláciu lobizmu na Slovensku. Len pre zaujímavosť, návrh sa vo svojej terajšej pracovnej verzii nazýva "zákon o účasti verejnosti v legislatívnom procese" a slovo "lobing" by ste v texte hl'adali márne. Ako vysvetl'uje Hrubala, je totiž "otázne, či by slovo lobing

prešlo jazykovedným ústavom, keďže zákony sa snažia vyhýbať cudzím slovám, ktoré ešte neboli transponované do slovenského jazyka".

   Podstatné je, že na spomínanom návrhu sa zatial' stále pracuje, diskutuje sa o tom, ako ďaleko treba v regulácii lobingu zájsť, a že do novembra by sa ním mala zaoberať vláda. "Dali sme si dlhý termín, pretože nejde o jednoduchú vec a skrátka, nechceme byrokratizovať

život ešte viac, než dajme tomu je. Chceme zaviesť nejaké pravidlá a zatial' uvažujeme len o úprave lobingu v legislatívnom procese," tvrdí Hrubala. Jedným z pravidiel, s ktorými tento návrh počíta, je zavedenie registra fyzických a právnických osob, ktorým sa budú automaticky elektronickou formou posielať na pripomienkovanie návrhy zákonov. Do tohto registra sa bude mocí prihlásiť každý a bude dostupný na internete.

   Navrhovaný zákon podl'a Hrubalu neupravuje medze, pokial' sa môže zájsť v lobovaní. "Lobovanie považujeme len za ovplyvňovanie rozhodovacieho procesu pri tvorbe zákonov, to znamená, že ho chápeme len v zmysle pripomienkovania návrhov," vysvetl'uje.

   Na otázku, čo s tou "neviditel'nou časťou ľadovca", napríklad pozývaním štátnych úradníkov na obedy a podobnou lobistickou praxou, šéf Odboru boj a proti korupcii argumentuje Zákonom o štátnej službe. Ten totiž štátnych zamestnancov vo funkcii mimoriadnej významnosti zaväzuje povinnosťou viesť si zoznam stretnutí s osobami v služobnom úrade i mimo neho a tento zoznam podl'a príslušných predpisov zverejňovať, pochopitel'ne, s výnimkou stretnutí so zamestnancami úradu. Efektom tohto nariadenia je potom prehl'ad aj o stretnutiach štátnych zamestnacov s lobistami.

   Na záver snáď zostáva už iba spomenúť, že jednou z možností regulácie lobingu je tiež sebaregulácia samotných lobistov alebo záujmových skupin vo všeobecnosti, teda akýsi etický kódex lobistu. To však je vec kultúry národa a taktiež úplne iný príbeh...

   

   Štefan Štofaník, Peter Stano